Myslíme si, že je vážné, když je člověk jiný? Vážné je to, když se člověk nutí do toho, aby byl jako ostatní.
Autorka článku je Slovenka dlouhodobě žijící v Čechách, přesto si dnešní článek vychutnejme autenticky ve slovenštině.
Poslednú dobu sa okolo mňa stále častejšie skloňuje pojem inakosti. Pod inakosťou si samozrejme môžeme predstaviť čokoľvek. To, čomu sa chcem ale venovať v dnešnom článku bude inakosť spojená s témou byť sám sebou.
Na to, aby som sa dostala k hlavnej podstate článku sa vrátim trochu do minulosti. Predstavte si, že sa píše rok 1970, ste z dobrej rodiny strednej vrstvy a chcete sa stať napr. maliarom. V niektorých štátoch sveta v danom roku bolo pre rodičov nemysliteľné, aby sa ich deti stali „umelcami“. Vo väčšine sveta totiž vládla predstava, že synonymami k pojmu „umelec“ sú napríklad komunista, narkoman či tulák. Čo samozrejme pre rodinu predstavovalo veľký spoločenský problém. Tento „spoločenský problém“ však celosvetovo prerástol do niečoho oveľa horšieho.
Vyplývajúc zo štatistických údajov, cca. v roku 1990 trpelo v Kanade duševnými chorobami okolo 40% osôb vo veku od 15 až 34 rokov a 33% osôb vo veku od 35 až 54 rokov. Kanada pritom vtedy nečelila žiadnej vojenskej diktatúre, ako to bolo napr. mnoho rokov v Brazílii a taktiež bola považovaná za krajinu s najlepšou kvalitou života. Prečo teda toľko duševne chorých ľudí?
Vedeli ste, že v danom období, bolo v mnohých krajinách sveta úplne normálne, že pokiaľ niekto svojou vlastnou predstavou o živote ohrozoval „dobré meno“ rodiny, iba preto, že sa jeho predstava života nestotožňovala s aktuálnym režimom v krajine, tak ho mohli svojvoľne umiestniť do psychiatrickej liečebne a bol vyhlásený za duševne chorého? S touto nálepkou bola potom dotyčná osoba hospitalizovaná v psychiatrickom ústave tak dlho, kým sa daný režim v krajine neskončil. Tento osud bohužiaľ postretol i mnohých slávnych umelcov.
V tom „lepšom prípade“ ste pre spoločnosť nepredstavovali riziko, pokiaľ ste boli schopní sa v riadnej pracovnej dobe dostaviť do práce a vykonať, čo od vás spoločnosť požadovala. To, že ste po pracovnej dobe upadli do hlbokého pocitu frustrácie z vlastného nenaplnenia už nikoho nezaujímalo.
Úsilie, ktoré teda rodina vynaložila na to, aby bolo ich dieťa rovnaké ako všetci, prinieslo celkom opačný výsledok – z dieťaťa sa stal človek úplne odlišný od jeho generačných druhov.
Nakoľko teda ešte aj v dnešnej dobe predstavuje riziko „byť sám sebou“ a živiť sa tým, čo nás baví, nie tým, čo si naše okolie myslí, že je pre nás vhodné? Minulé generácie ale aj dnešné generácie, i keď si to možno natoľko neuvedomujú, sú stále vo veľkej miere poznačené minulosťou.
Dnes mladý človek pôjde radšej študovať na akúkoľvek fakultu, aby vyštudoval niečo, čo ho vlastne ani nebaví ale vie, že mu to vzdelanie umožní zarábať peniaze. Svoj vnútorný oheň, svoje poslanie odsunie na druhú koľaj, mysliac si, že sa neskôr k tomu vráti. Nakoniec na svoje poslanie zabudne úplne a celý život prežije frustrovaný a nenaplnený, v horších prípadoch v hlbokých depresiách.
Preto by som chcela týmto článkom zanechať jedno veľmi dôležité posolstvo. I keď sa to možno bude zdať ako mnohokrát opakované klišé, tak to tak nie je. Každý z nás je originálna osobnosť. Predstavuje teda potreba vyjadrenia byť sám sebou ešte stále i v dnešnej dobe riziko pre spoločnosť, za ktorú vás budú považovať za blázna?
NIE.
Dnešná spoločnosť viac ako kedykoľvek predtým potrebuje, aby sme prejavili veľkosť nás samých.
Myslíme si, že je vážne, keď je človek iný? Vážne je to, keď sa človek núti do toho, aby bol ako ostatní.
To vyvoláva neskôr neurózy, psychózy a paranoje.
Ako som písala, každá osobnosť je originálna, prečo chce byť potom rovnaká ako ostatní?
Najväčším rizikom pre spoločnosť preto je to, že ľudia ešte stále robia všetko preto, aby boli rovnakí. Nebuďme ako nádrž, v ktorej je stále ta istá voda. Buďme ako pretekajúci prameň.
Riziko jedného dobrodružstva totiž vyváži aj tisíc dní pohodlia a blahobytu. 🙂
Autorka článku: Nikoleta Manduchová, pedagožka, překladatelka