Tuto oblast nám zpracoval náš slovenský kolega, proto jsme celý článek nechali autenticky ve slovenštině.
V minulom jazykovom okienku sme sa začali zaoberať arabskou gramatikou a venovali sme sa určitému členu „al-“. Dnes si ukážeme jeho ďalšie použitie. Povenujeme sa menným vetám.
V arabčine sa veta začína spravidla slovesom – slovesná veta ( الجُمْلَةُ الفِعْلِيَّة – alžumla alfialíja) alebo sloveso stojí pred podmetom. V arabčine sú však aj vety, kedy meno (v arabskom gramatickom zmysle) t.j. podmet stojí na začiatku vety. Vtedy hovoríme o mennej vete (لجُّمْلَةُ الإِسْمِيَّة – alžumla alismíja).
Najjednoduchší typ mennej vety je, keď za podmetom nasleduje prídavné meno. Ak sa prídavné meno zhoduje s podstatným menom v určitosti, rode, čísle a páde nejde o vetu ale o frázu.
Príklad:
كِتَابٌ كَدِيمٌ – kitáb kadím – (nejaká) stará kniha
الكِتَابُ الكَدِيمُ al-kitáb al-kadím – tá (konkrétna) stará kniha
Ale ak za určitým podstatným menom nasleduje neurčité prídavné meno, dostávame už mennú vetu (veta je úplná, pretože arabčina nepoužíva v prítomnom čase sloveso byť).
Príklad:
الكِتَابُ كَدِيمٌ – al-kitáb kadím – Kniha je stará.
الطَالِبُ جَدِيدٌ – at-tálib žadíd – Študent je nový.
Ako sme minule spomínali, niektoré slová sú prirodzene určité (nepoužívame u nich určitý člen „al-“)
Príklad:
مِصْرُ الكَدِيمَةُ – misr al-kadíma – staroveký Egypt
مِصْرُ كَدِيمَةٌ – misr kadíma – Egypt je staroveký.
Ďalším druhom jednoduchej mennej vety je spojenie dvoch podstatných mien (prvé – podmet – je určité a druhé – predmet – je neurčité)
Príklad:
الَّجُلُ مُعَلِّمٌ – ar-ražul muálim – Muž je učiteľom.
البِنْتُ طَالِبَةٌ – al-bint táliba – Dievča je študentkou.
Autor článku: Ing. Juraj Pilko, lektor arabského jazyka